Aj keď je Brno a celkovo Čechy tak blízko, predsa len sú iné. Hlavne čo sa týka prístupu k surovinám, gastronómiou, farmárskymi trhmi a lokálnymi surovinami. Máme sa čo učiť, bratia Česi nás predbehli. Je to až paradox, že v krajine, kde na každom rohu nájdete obchod s potravinami po dobe trvanlivosti, sa nájde dosť ľudí na to, aby podporovali čerstvé a lokálne suroviny.
Do Brna chodievam za mojou sis, ktorá tam študuje. Naše stretnutia sa vždy točia okolo jedla. Naozaj vždy. A práve v moravskej metropole som prvý krát varila a jedla ružičkový kel, ktorý mi naozaj chutil. V detstve som ho pár krát ochutnala, bol horký a nezanechal mi v chuťovej pamäti dobré spomienky. Asi to bolo prípravou. Keď som na Zelnom trhu natrafila na krásny drobný kel, neodolala som. Už dlhšie mi totiž behala hlavou jeho tak trochu iná príprava. Zo "Zelňáku" som si neodniesla len zelené guličky kelu, ale aj šalotku, hokkaido tekvicu, cvikľu a inú zeleninu od miestnych farmárov. Proste radosť nakupovať, keď je z čoho vyberať.
